Váš sprievodca svetom dokumentu a hľadania spriaznenej duše

V dňoch 25. až 30. októbra sa české mestečko Jihlava premení na epicentrum kinematografie, keď privíta už 26. ročník prestížneho Medzinárodného festivalu dokumentárnych filmov. Tento významný kultúrny míľnik tento rok po prvýkrát obohatí Etická konferencia, venovaná vzťahom medzi filmármi a ich postavami, ako aj nástrahám pozícií festivalových kurátorov. V rozhovore s riaditeľom festivalu Marekom Hovorkom, ktorý je zároveň jeho zakladateľom z čias gymnaziálnych štúdií, sme sa dotkli aktuálneho programu, objavu najstaršieho celovečerného dokumentu, náročnej situácie festivalových kurátorov a reflexie pandemických vydaní podujatia.

Po úspešnom online ročníku (2020) a ročníku poznačenom nosením rúšok (2021) sa očakáva, že tohtoročná Ji.hlava sa vráti do svojej predpandemickej formy. Ako ste vnímali tohtoročné prípravy a bude festival aj naďalej prebiehať v hybridnom formáte?

Priznám sa, že tohtoročné prípravy nám v mnohom pripomínajú časy pred globálnou pandémiou. Dokonca celý uplynulý rok, pokiaľ ide o festivalovú prácu a podobné podujatia, bol od apríla už takmer na nerozoznanie od toho, čo sme poznali predtým. Festivaly v Európe sa celkovo vrátili k pôvodnému modelu fungovania. Digitálne presahy sa značne obmedzili a všetko sa primárne sústredilo na osobnú účasť. S radosťou sme zaznamenali, že aj pozvaní hostia sa opäť s chuťou cestovali. Berlinale síce bolo ešte čiastočne ovplyvnené dozvukmi pandémie, pretože jeho súčasťou je aj European Film Market, ktorý prebiehal výlučne online, a nie všetky filmové delegácie sa do Berlína dostali. Avšak od tohto festivalu ďalej sa celá festivalová scéna opäť nadobudla svoju predpandemickú kondíciu. To, čo sme zaznamenali v Jihlave na jeseň, sa následne prenieslo aj na ďalšie významné festivaly.

Spomínate si na decembrový rozhovor z roku 2020, krátko po prvej online edícii Ji.hlavy, kde ste uviedli: „Svet už nebude rovnaký a internet predstavuje obrovskú príležitosť, len sa musíme naučiť v tomto novom prostredí žiť. Nesmieme rezignovať na bežný život, ale využiť nové možnosti. Nemali by sme prestať chodiť do kín. Ale priznajme si, že každý z nás bude chcieť vidieť v kine iný film. A že mnoho audiovizuálneho obsahu si môžeme pozrieť aj inde. (&8230;) Verím, že svet po pandémii bude nielen viac digitalizovaný, ale aj viac komunitný. A to je cesta aj pre kiná. Je v našom spoločnom záujme, aby tento proces transformácie úspešne zvládli, pretože zážitok z filmu v kine je skutočne nenahraditeľný.' Naplnila sa podľa vás táto vízia?

Jednoznačne platí, že počas pandémie sme si osvojili oveľa efektívnejšie využívanie digitálnych nástrojov, čo potvrdzuje aj náš súčasný rozhovor. Pred tromi rokmi by sme zrejme nevolili online formu komunikácie prostredníctvom videohovoru. Viacero ľudí sa naučilo ovládať rôzne online platformy, či už ide o klasické VOD portály ako DAFilms alebo MUBI, alebo o internetové televízie ako Netflix či HBO. Všetky tieto služby zaznamenali počas pandémie skokový nárast používateľov v rádoch stoviek percent. Moje očakávanie bolo, že situácia po pandémii bude náročnejšia predovšetkým pre hollywoodske filmy, keďže počas nej sa mnohé štúdiá urýchlene rozhodli využívať internetové televízie ako distribučný kanál. Ukázalo sa však, že tento typ filmov si publikum radšej vychutná v kine, preferujúc kiná pred televíznymi obrazovkami, alebo aspoň v oveľa väčšej miere. Samozrejme, pretrvala aj silná väzba, že klasické televízie dnes čelia oveľa silnejšej konkurencii zo strany internetových televízií. A je pravda, že pri festivaloch je toto popandemické prebudenie skutočne veľmi intenzívne. Tie festivaly, ktoré mali jasne definovanú cieľovú skupinu a silne sa spájali so svojimi divákmi, sa veľmi rýchlo vrátili do svojej predpandemickej podoby z hľadiska návštevnosti či počtu premietaných filmov. A práve to bol, na naše veľké potešenie, aj prípad minuloročnej Jihlavy. Avšak v prípade artových filmov som sa mýlil, pretože je zjavné, že artové publikum si veľmi obľúbilo internetové televízie a k týmto titulom sa do kín vracia oveľa pomalšie. Súvisí to s jednou vecou, ktorá mi vtedy vôbec nenapadla, a to je duševné rozpoloženie. Pandémia otvorila otázky duševného zdravia, keďže sme boli všetci konfrontovaní s náročnou situáciou, pri ktorej život vyzeral úplne inak, než sme boli doteraz zvyknutí. Takmer dvojročná pandemická skúsenosť sa na mnohých z nás nejakým spôsobom podpísala. A potrebujeme ešte nejaký čas na revitalizáciu, na ozdravenie, aby sme sa, obrazne povedané, opäť dokázali konfrontovať s artovými titulmi v takej miere, ako to bolo predtým. Aj tu sa to však extrémne rýchlo mení a ukázalo sa, že distribučné firmy, ktoré si oveľa priamočiarejšie vybudovali silnú divácku základňu pred pandémiou, sa vracajú oveľa rýchlejšie, zatiaľ čo u tých, ktorých spojenie so základňou bolo vtedy slabšie, je návrat náročnejší. Pandémia preverila vzťahy nielen rodinné a partnerské, ale aj vzťahy v zmysle prepojenosti s konkrétnymi udalosťami či dokonca s kinami a distribučnými spoločnosťami.

Aká bola návštevnosť minuloročného ročníka Ji.hlavy v porovnaní s predpandemickými rokmi a koľko akreditácií máte tento rok už predaných?

Presné čísla by som musel overiť, ale historicky najúspešnejším ročníkom bol rok 2019. Každý nasledujúci rok bol úspešnejší ako ten predchádzajúci - aj keď si uvedomujeme, že kapacita Jihlavy je určitým spôsobom obmedzená a rast je prirodzene limitovaný veľkosťou mesta či regiónu, v ktorom sa festival odohráva, čo mu zároveň dodáva isté čaro, energiu a nezameniteľnosť. A postpandemický ročník sa týmto číslam takmer vyrovnal. Mali sme 500 výhradne online akreditovaných divákov. Zvyšok tvorili návštevníci priamo na festivale. Každoročne sa pohybujeme okolo 6 000 akreditovaných divákov, hostí, profesionálov a novinárov; toto číslo bolo vlani rovnaké, ale zahŕňalo už aj online akreditácie.

Ešte by som sa rada vrátila k vašej prvej otázke - plánujete aj tento rok aspoň časť programu vysielať online prostredníctvom priameho prenosu? Napríklad diskusie z Inspiračného fóra…

Áno, aj tento rok plánujeme zahrnúť online festival ako neoddeliteľnú súčasť nášho podujatia, takže Ji.hlava bude opäť hybridná. Bude to, samozrejme, podobne ako vlani - nejde len o mechanické sprístupnenie filmov online, ale o výber približne tretiny z celkového počtu 300 titulov, ktoré uvádzame. Tieto filmy budú divákom dostupné ešte 14 dní po skončení festivalu, či už sa akreditovali na klasický festival, alebo si zakúpia online akreditáciu v momente spustenia programu.

A čo sa týka Inspiračného fóra, tam to bude fungovať podobne - každý deň v rámci online časti zverejníme jednu diskusiu, ktorá prebehla naživo v rámci Inspiračného fóra.

Akým spôsobom bude tohtoročná Ji.hlava reflektovať agresiu Ruska voči Ukrajine? Aké ukrajinské filmy sú zaradené do programu?

Myslím si, že reflexia tejto novej situácie bude mimoriadne široká. Kladieme si otázku, ako k tejto téme pristúpiť, keďže sa už mnoho festivalov pred nami snažilo dať priestor ukrajinským filmom, a či je to naozaj jediná možná cesta. Okrem toho, že budeme uvádzať ukrajinské filmy, či už od Sergeja Loznicu, alebo od ďalších režisérov a režisérok z rôznych sekcií, téme Ukrajiny venujeme aj jeden deň v rámci Inspiračného fóra, pretože cítime, že táto téma sa nás všetkých dotýka rôznymi spôsobmi, a chceme, aby bola adekvátne reflektovaná. Vybrali sme ukrajinských filmárov aj do Industry programu, kde predstavia svoje pripravované filmy, a sú tiež súčasťou programu pre nastupujúcu generáciu európskych producentov (Emerging Producers - pozn. B. N.). Okrem toho bude do programu zaradená aj ďalšia sekcia s názvom Poznámky k vojne. Do nej sme zaradili filmy, ktoré vznikli po roku 1945 a nejakým spôsobom reflektujú buď druhú svetovú vojnu, alebo otázky spojené so studenou vojnou. Pripadalo nám zaujímavé, ako filmy, ktoré sme doteraz vnímali v kontexte určitej historickej perspektívy a udalostí, teraz zrazu hovoria úplne iným, súčasným jazykom, a ako aj my sami tieto filmy čítame nanovo. To je nielen dôkazom istej živej podstaty umeleckého diela, ktoré môže mať v každej dobe inú interpretáciu, pretože nás v ňom v danom momente zaujímajú iné veci. Ale zároveň je to aj zaujímavá divácka skúsenosť - naše vnímanie je silne podmienené dobou, naším rozpoložením a spoločenským kontextom, v ktorom film pozeráme. V tejto sekcii opätovne uvedieme aj snímku režisérov Víta Klusáka a Filipa Remundu Český mír, ktorá pred desiatimi rokmi vyvolala obrovskú pozornosť, keďže mapovala kampaň za umiestnenie americkej základne v českých lesoch. Bude zaujímavé pozrieť sa na tento film znovu, aj keď samozrejme, problémom v tom okamihu bolo, že išlo o americkú základňu, nie o základňu NATO, a z toho vyplývali rôzne dôsledky, ktoré film popisuje. A naša súčasná skúsenosť je úplne odlišná. Myslím si, že z mnohých pacifistov sa zrazu stali ľudia, ktorí si uvedomujú, že ak je niekto napadnutý, musí sa vedieť brániť a musí na to mať prostriedky. Zrazu sme sa dostali do obdobia, kedy útok jadrovými zbraňami je reálnou hrozbou, a množstvo inštitúcií a jednotlivcov sa na to musí pripraviť z logistického aj psychologického hľadiska - že toto je reálna možnosť sveta roku 2022, v ktorom žijeme.

Okrem spomínanej sekcie Poznámky k vojne festival avizuje aj najväčšiu prehliadku filipínskej kinematografie mimo územia Ázie. Prečo ste sa rozhodli zamerať práve na kinematografiu Filipín?

Ide o retrospektívu, na ktorej pracujeme už minimálne tri roky, a filipínska kinematografia nám vždy prišla zaujímavá pre svoju životnosť, spontánnosť a silu v zmysle nezávislého filmu, či už hovoríme o Lavovi Diazovi, Brillantem Mendozovi alebo o v Jihlave dobre známom Khavnovi De La Cruzovi, experimentálnom filmárovi Roxleem, Kidlatovi Tahimikovi či ďalších.

Skrátka, prišlo nám pozoruhodné, že práve Filipíny sú akousi ázijskou kinematografickou veľmocou, a preto sme sa rozhodli venovať im priestor. Primárne nás zaujíma non-fiction časť - dokumentárny alebo dokumentárno-experimentálny film.

Počas príprav tejto retrospektívy sme dospeli k záveru, že v prípade Filipín má možno zmysel takzvane prepísať dejiny - pretože dlhodobo sa za prvý celovečerný dokumentárny film považuje Nanuk, človek primitívny. Čo je, samozrejme, kľúčové dielo - o tom, nakoľko je dokumentárny alebo nie, môžeme viesť dlhé diskusie, pretože v tomto filme sú zakomponované všetky problémy súvisiace s tým, čo je a čo nie je dokumentárna kinematografia. Ale to je práve to, čo nás v Jihlave zaujíma - objavovať, skúmať a posúvať hranice. Každopádne sme objavili, že v roku 1913 na Filipínach vznikol celovečerný dokumentárny film s názvom Domorodý život na Filipínskych ostrovoch (alebo Native Life in the Phillippines), a je to celovečerné dokumentárne dielo. Súčasťou retrospektívy je teda aj objav tohto filmu, ktorý je, nutno podotknúť, v súčasnosti pravdepodobne najstarším celovečerným dokumentárnym filmom. Je to vlastne veľmi prirodzené, že sa to stalo. Aj vo svete výtvarného umenia či v ďalších odboroch sa v posledných rokoch opúšťa európsko-centrický diskurz „Západu', otvára sa skúmanie odborov aj mimo tohto kontextu a objavujeme množstvo umelcov a diel, ktoré nezapadajú do výkladu, aký sme používali doteraz. Možno to nebude najstarší film navždy, ten prirodzený proces, ktorým spoločnosť prechádza, bude pokračovať.

To znie skvelo, teším sa na nový prvý celovečerný dokument. V tlačovej správe sa uvádza, že tohtoročnou kľúčovou novinkou je „rozšírenie ponuky pre tínedžerov a všeobecne snaha vytvoriť priestor medzigeneračného stretávania a spoločného trávenia času'. V programe je napríklad workshop tvorby TikTok videí. Čo vás viedlo k vytvoreniu programu špecificky pre tínedžerskú časť vášho publika? Mám pocit, že je to veľmi náročná cieľová skupina. Zaznamenali ste dopyt po takomto programe alebo táto idea prišla zvnútra festivalu?

Vďaka našej spolupráci na báze dobrovoľníctva sme si našťastie blízki s tínedžerskou komunitou - festival by sa každý rok nezaobišiel bez pomoci 150 až 200 dobrovoľníkov a dobrovoľníčok. Uvedomujeme si, aká je to dôležitá a silná skupina, a práve preto sme pred piatimi rokmi začali v Jihlave s programom Ji.hlava deťom, ktorého cieľom je vytvoriť zázemie pre nedospelých divákov. Prostredníctvom rôznych workshopov, divadelných predstavení a koncertov sme ich chceli prilákať a túto skupinu rozšíriť. Zároveň taktiež prepojujeme publikum z Jihlavy a okolia s návštevníkmi festivalu. Keďže festival prekročil hranicu 25 rokov, medzi jeho pravidelných návštevníkov patria už aj rodiny s deťmi, a tým ponúkame servis - môžu šikovne zabaviť svoje deti a sami si ísť pozrieť film, na ktorý by deti nemohli ísť.

S programom Ji.hlava deťom sme si uvedomili, že oň je záujem (ako vlani, tak aj v roku pred pandémiou sme mali približne 500 detských divákov, čo je skvelé číslo) a zároveň aj to, že Ji.hlava deťom oslovuje len časť nedospelých divákov, a preto od tohto roka rozširujeme program o Ji.hlava vibes - časť zameranú na tínedžerov.

Keď som tú správu čítala, spomenula som si práve na Pohodu a iné festivaly, kde program pre deti súvisí s akýmsi odbremenením rodičov, aby mali čas na vlastný program. A ešte to aj môže fungovať ako dlhodobý nábor budúcich dobrovoľníkov a dobrovoľníčok.

Našťastie to nie je len o tom…

To bol viac vtip ako seriózna poznámka.

Pokúsim sa na to nejako zareagovať, pretože nám pripadá dôležité rozširovať záujem tínedžerov o dobrovoľníctvo. Prináša im to skúsenosť - na konci festivalu dostanú certifikáty, poďakovanie. Okrem toho, že sami majú akreditáciu, získajú akreditácie aj pre svojich priateľov, festivalové tričko… Je to budovanie akéhosi vzťahu a skúsenosti, že nie všetka práca je odmenená peniazmi, ale to neznamená, že nemá zmysel. Ten certifikát si napríklad priložia k prihláške na školu, pretože to poukazuje na to, že sú to ľudia, ktorí urobili ten krok navyše…

S touto témou súvisí aj moja ďalšia otázka. Veľmi sa mi páči veta „Snít dá práci' - jedno z vašich Ji.hlavských „zvolaní', ako ste uviedli v už spomínanom rozhovore. V súčasnosti sa čoraz viac hovorí o prekarizovanej práci. Filmový festival v Rotterdame masovo ukončil kontrakty tímu svojich kurátoroviek, čo vyvolalo oprávnenú kritiku. Film Festival Alliance spracoval výsledky prieskumu odmeňovania práce členoviek festivalových štábov v severoamerickom kontexte. Podľa prieskumu tvoria štáby väčšinou freelanceri a freelancerky, len minimum ľudí je v zamestnaneckom pomere. Tým rastie fluktuácia a následne aj náklady na zaúčanie nových ľudí. Zároveň sa znižuje rozsah času a energie, ktorú môže freelancerka festivalu venovať. Popri tom musíme samozrejme zohľadniť aj znižujúce sa obnosy finančných prostriedkov alokovaných pre festivaly a kultúrne akcie všeobecne, infláciu… Ako sa s týmto problémom potýka Ji.hlavský festival? Máte vnútri organizácie nejaký kódex, zamestnávate ľudí na zamestnanecký pomer, alebo sú väčšinou freelanceriky?

Určite je to veľká téma. Aj z tohto dôvodu sme s našimi kolegami z iných festivalov založili Asociáciu českých filmových festivalov, aby sme mali spoločný nástroj na riešenie týchto aj ďalších otázok súvisiacich s rolou filmových festivalov; aby sme spoločne dokázali komunikovať smerom k rôznym inštitúciám - a toto je jedno z kľúčových tém. Čo sa týka Jihlavy, väčšina štábu nastupuje buď na festivalový týždeň, či týždne, alebo 2-3 mesiace pred festivalom. V týchto prípadoch ide o krátkodobé zmluvy. Máme približne 15 zamestnancov - kolegov a kolegýň spolupracujúcich na celoročnej báze, pričom tu sú zmluvy individuálne a vychádzajú zo spoločnej dohody. Jedna otázka je forma (úväzku) a druhá je finančné ohodnotenie, a pre nás bolo vždy nesmierne dôležité. Hlavne v období finančnej krízy, v rokoch 2008-2009, sme sa dostali na hranu toho, čo je vôbec prijateľné. Odvtedy sme sa strategicky snažili posilňovať konkrétne pozície, aby títo ľudia boli ocenení za svoju prácu, ale samozrejme, to naráža na naše finančné možnosti a na to, akým spôsobom to štátne orgány alebo filmové inštitúcie, či už je to Ministerstvo kultúry alebo Štátny fond kinematografie, vnímajú. Je to téma, ktorú sme posledných 10-15 rokov priebežne riešili a v rámci rozpočtu navyšovali tú časť, ktorá smerovala do festivalového štábu.

Ale to, čo ste spomenuli, je mimoriadne zaujímavý fenomén, ktorý tu nepoznáme v takej miere ako na západoeurópskych filmových festivaloch, z ktorých väčšina najíma kurátorov len na niekoľko mesiacov. Problémom nie je len to, že sú pod tlakom a túto prácu musia vykonávať akoby na zákazku pre viacero inštitúcií, ale zároveň dochádza k tomu, že sa zúžil počet takzvaných „gatekeeperov', ktorí ovplyvňujú podobu viditeľnej časti kinematografie. Keď niekto, kto je dramaturgom Biennale, musí byť zároveň dramaturgom dvoch ďalších festivalov, je skrátka on/ona tým, kto spolurozhoduje o tom, aké filmy budú festivaly uvádzať. To je veľmi nebezpečné. Okrem ľudského aspektu - že finančné ohodnotenie nie je adekvátne know-how - sa tak zároveň ešte zmenšuje počet ľudí, ktorí to know-how a schopnosť orientovať sa v súčasnom filme majú. A spolu s tým sa zmenšuje aj možnosť preniknúť medzi kurátorov.

Prípad Jihlavy to nie je, pretože my máme stály programový tím, ktorý platíme celoročne. Vždy pre nás bolo dôležité, aby programový tím bol tým, čo je späté s Jihlavou, je to súčasť našej identity.

V roku 2020 vyhrala cenu za najlepší dokumentárny film v sekcii Opus Bonum Viera Čákanyová s filmom Biela na bielej, minulý rok v tej istej kategórii celovečerný debut Čiary Barbory Sliepkovej. Aké bude zastúpenie slovenského filmu na Ji.hlave tento rok?

V sekcii Zvláštne uvedenia bude prezentovaný film +-90 od Marka Kuboša. Uvedieme aj nový film Jara Vojtka Turnus, ktorý veľmi autenticky približuje životnú dráhu troch ľudí pracujúcich v zahraničí ako gastarbeiteri - ide o dvoch mužov a jednu ženu, ku ktorým má Jaro Vojtek nezameniteľným spôsobom blízko a bez akýchkoľvek predsudkov či filmařských nástrah nám približuje ich vy korenené životy.

Myslím si, že zďaleka nejde len o film Jara Vojtka, ktorý ukazuje, že pri dokumentárnom filme narastá tendencia stierať hranice medzi tým, čo je dokumentárne a čo je hrané.

To je práve aj otázka, ktorej sa budeme tento rok v Jihlave venovať - etika v dvoch úrovniach. Na prvej úrovni prebehne prvý ročník Etickej konferencie, ktorá sa bude venovať moci a mocenským vzťahom. Ide nám o to opísať najrôznejšie formy vzťahov medzi tvorcom/tvorkyňou a sociálnymi aktérmi pred kamerou, ale napríklad aj vzťahy v rámci filmového štábu a opísať konkrétne situácie a prístupy, dilemy a otázky. Dnes už vieme, že sa prax zmenila. Súvisí to aj s tým, o čom ste hovorili - o docenení a ocenení práce. Urobili sme rozhodnutie zaradiť do programu posledný film Ulricha Seidla Sparta, ktorý vyvolal po zverejnení článku v nemeckom vydaní Der Spiegel, v ktorom je veľmi kriticky hodnotené, ako sa Ulrich Seidl a jeho tím správal predovšetkým k detským hercom, značnú kontroverziu a odsúdenie. Tento film sme mali v pláne uviesť dávno predtým, než tieto skutočnosti vyšli najavo, dávno pred jeho premiérou. Keď sme sa dozvedeli, že pri vzniku tohto filmu došlo k zásadným momentom, spustili sme v našom tíme rozsiahlu diskusiu, ako sa k tomu postaviť. Vzhľadom na to, že Ji.hlava dlhodobo patrila medzi festivaly, ktoré dávali filmom Ulricha Seidla priestor aj v minulosti, napriek ich kontroverznosti, a Seidl mal pred 12 rokmi v Jihlave aj masterclass, rozhodli sme sa film zaradiť do programu, ale spojiť ho s témou etických otázok.

Druhá etická rovina, ktorú budeme skúmať, je rovina kurátorov a dramaturgov, pretože aj tí sa v poslednom roku ocitli pod obrovským tlakom. Príkladom je napríklad práve prípad tohto filmu - publikovanie článku v Der Spiegel vyvolalo silný tlak napríklad na festival v Toronte, ktorý mal film uviesť a na poslednú chvíľu to zrušil. Alebo aj na festival v San Sebastiane, ktorý sa rozhodol tento film v programe zachovať. Taktiež vieme, že ukrajinskí filmári a filmárky vyvinuli silný tlak na európske festivaly, aby neuvádzali snímky ruských filmárov počas vojny. Nie sú to nové situácie, ale tento rok sú, samozrejme, intenzívnejšie. Kedy dramaturgia slúži propagande a kedy slúži skutočne zdieľaniu umeleckého vyjadrenia? Aj dnes je veľká hrozba, že festivaly sa môžu stať zbraňou lokálnej propagandy. Ako v tom majú festivaly vlastne postupovať? Ako majú nastavené mechanizmy, aby sa im to nestávalo? To je tá druhá rovina, a aj preto sme sa rozhodli Seidlov film zaradiť do programu, aby sme na túto tému ešte viac poukázali. A tiež na to, že festivaly majú byť miestom, ktoré umožňuje vidieť najrôznejšiu tvorbu, ale zároveň majú byť aj kritickým bodom, ktorý prehovorí do vlastných radov.

Film Ulricha Seidla teda budete premietať a bude k nemu nejaký lektorský úvod či diskusia, alebo to bude v rámci Etickej konferencie?

Tá Etická konferencia je celodenný program, ale určite plánujeme diskusiu aj po filme, ktorá sa tej problematike bude venovať.

Mohli by ste priblížiť program Etickej konferencie? Aké hostky a hostia tam budú, koľko dní bude trvať…

Súčasťou programu bude akademický aj profesijný panel - dáme priestor akademikom a akademičkám, ktorí sa tejto otázke venujú v teoretickej rovine, ale aj aktívnym filmárom a filmárkam - nielen režisérom, ale aj ďalším profesiám. Úvodnú prednášku prednesie jedna z najvýznamnejších postáv na poli etiky dokumentárneho filmu, profesorka Patricia Aufderheideová zo School of Communication na American University vo Washingtone, D.C.

Na Etickú konferenciu sa veľmi teším, pretože sama robím dramaturgiu v Bratislavskom Kine inak A4 a veľmi často premýšľam nad kurátorstvom a nad tým, čomu mám inklináciu dávať priestor a prečo. Teda že ide nielen o to, čo človek vyberie, ale aspoň tak aj o to, čo nevyberie.

To sa určite spája s premenou komunikačných technológií a komunikačných kanálov. Pred 10-15 rokmi bol oveľa jasnejšie definovaný rozdiel medzi médiami - či už tlačenými alebo digitálnymi -, sociálnymi sieťami a nástrojmi osobnej komunikácie, ako je Gmail alebo messenger. Ale dnes pribudlo mnoho nových typov komunikačných kanálov, ale aj sociálnych sietí - TikTok, Instagram… Každá generácia mala a má svoje komunikačné kanály, čo prináša väčšiu pestrosť, ale aj vyhranenosť. Preto nám príde tak dôležité venovať sa úrovni festivalových kurátorov a kurátoriek. Budú tam dva panely - jeden uzatvorený v rámci programu Festival identity, určený výhradne programátorom, dramaturgom a dramaturgyniam, a potom v sobotu v rámci Industry panelu prebehne otvorený diskusný panel.

Na záver by som sa vás spýtala, ako premýšľate nad budúcnosťou Ji.hlavy - nad jej formou (online/hybridná)? Aké sú vízie Ji.hlavy? Pribudnú nové sekcie či môžeme očakávať aj radikálnejšie zmeny? Akí sú vaši favoriti z tohtoročného programu?

Pre nás je vždy dôležité zachovať si schopnosť reagovať na dianie okolo nás a nájsť originálny spôsob, ako sa k tomu, čím prechádzame, vyjadriť. Platí to aj pre tohtoročný ročník. A aj spomínané prepojovanie generácií - Ji.hlava deťom vznikol spolu s Inspiračným fórom a filmovým festivalom, ako jeden z troch pilierov Ji.hlavy. Dôslednejším rozšírením programu je Ji.hlava vibes, pretože chceme, aby programy nefungovali v rámci festivalu solitérne, uzavreto, ale boli čo najviac prepojené. Teším sa na všetky filmy, bol by som rád, keby sa ich do programu zmestilo viac ako tých približne 300, ktoré sú v ňom momentálne zaradené. Vždy sa snažíme program postaviť tak, aby zaujal aj divákov, ktorí sú na festivale prvýkrát a veľa dokumentárnych filmov ešte nevideli. V sekciách Svedectvo alebo Česká radosť si aj diváci, ktorí nie sú cinefilovia, nájdu filmy, ktorých témy ich oslovia a pomôžu im začať objavovať dokumentárnu kinematografiu.

Ale aby sme mali aj program pre náročnejších - pre ľudí, ktorí sa do Jihlavy vracajú, či už sú to kritici alebo filmárky -, tým často odporúčam sekciu experimentálnych filmov Fascinácia. Tento rok je to tiež napríklad filipínska retrospektíva alebo profil dvojice nezávislých amerických filmárov zo šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov Shirley Clarke a Lionel Rogosina, ktorí sa vo svojej tvorbe pohybujú na hranici medzi dokumentárnym a hraným filmom.

Ďakujem za rozhovor, uvidíme sa v Jihlave!

Veľmi pekne ďakujem a teším sa na vás v Jihlave.

Marek Hovorka (1980) založil v roku 1997 jeden z najvýznamnejších európskych filmových festivalov - Medzinárodný festival dokumentárnych filmov Ji.hlava, ktorého je odvtedy riaditeľom. V rokoch 1998 - 2005 študoval na Katedre dokumentárnej tvorby pražskej FAMU, kde v súčasnosti vedie seminár Festivalové stratégie. Spoluzaložil sieť európskych dokumentárnych festivalov Doc Alliance, filmový trh East Silver a tiež medzinárodnú online platformu pre distribúciu dokumentárnych filmov DAFilms, ktorej slovenská pobočka sa na trhu etablovala v roku 2020. Marek Hovorka vyvinul niekoľko vzdelávacích a industry programov, napríklad Inspirační fórum, Emerging Producers či Festival Identity. Je členom redakčnej rady časopisu o dokumentárnom filme Dok.revue. Bol členom najrôznejších porôt na medzinárodných a dokumentárnych filmových festivaloch, ako napríklad FID Marseille, kodanský CPH:DOX, Visions du Réel vo švajčiarskom Nyone, MFF Karlovy Vary, Cinema Verite v Teheráne či It's All True v Sao Paule. V roku 2016 kandidoval na post dekana pražskej FAMU. Je členom zastupiteľstva mesta Jihlavy za platformu Fórum Jihlava.

Barbora Nemčeková je filmová kritička a dramaturgička Kina Inak A4